Keď zlyhá štát
Je to krajina s najväčšími ropnými zásobami na svete. Liter benzínu stojí neuveriteľného 0,4 centu. Pracovať stačí iba 4 dni do týždňa. Kde by sa mohlo žiť lepšie? … všade inde.
Keď sa v roku 1999 dostal Chavez k moci, Venezuela sa mala stať rajom na zemi. Príťažlivá socialistická ideológia, veľké bohatstvo a nekonečná láska k vlastnej krajine a bežnému človeku sľubovala ružovú budúcnosť. O 17 rokov neskôr je však Venezuela tá najhoršia krajina pre život na celom svete.
Ceny rastú tempom tisíc percent ročne. V obchodoch nekúpite takmer nič. Zahraničné tovary sa prakticky nepredávajú, a ak áno, za také tampóny zaplatíte tretinu svojej výplaty. 4-dňový pracovný týždeň je iba kvôli tomu, aby sa ušetrila energia.
A čo je horšie – hlavné mesto Caracas je nebezpečnejšie ako Bagdad. Množstvo vrážd na 100,000 obyvateľov sa blíži k stovke. Pred 20 rokmi to bola štvrtina.
Venezuela je príkladom krajiny, kde ekonomika prestala fungovať. Vláda za to obviňuje všetkých dookola, od El Niňa, cez nízke ceny ropy až po kapitalistických parazitov a sabotérov.
Ak vám to pripomína mandelínky a imperialistov z 50. rokov, máte pravdu. Tak ako zlyhal socializmus tu, zlyháva aj tam. A to aj napriek bohatstvu krajiny. Skôr naopak – ropa je prekliatie Venezuely.
V 70. rokoch minulého storočia sa Venezuela stala bohatou krajinou. Hlavným dôvodom bola vysoká cena ropy. Tá umožnila vláde financovať rozsiahlejšiu sociálnu infraštruktúru. Keď nasledujúcu dekádu cena ropy poklesla, vláda začala svoje výdavky kryť tlačením peňazí.
Pred nástupom Chaveza bola celkový produkt krajiny rovnaký ako 25 rokov naspäť, a o tretinu menší ako v 70. rokoch.
Katastrofa však prišla až so sľubmi o svetlejšej budúcnosti. Socialisti znárodnili takmer celý priemysel a poľnohospodárstvo. Vlastnícke práva sa stali iba slovom. Ropné spoločnosti dostali 50% daň z predaja a rýchlo zutekali preč. Kapitalisti boli porazení.
S víťazstvom však prišli problémy – keď došli peniaze iných a zmizli manažéri a akcionári, ekonomika prestala produkovať. Len ropná produkcia klesla za 16 rokov o štvrtinu, export dokonca o polovicu. A keďže až 95% príjmov zo zahraničia tvorí export ropy, zahraničný obchod sa zrútil.
Vláda sa snažila nižšie príjmy kompenzovať tlačením peňazí, čím vznikala inflácia. Inflácia však tlačila náklady na život vyššie, čomu vláda zabránila fixáciou cien. Kontrola cien však priniesla neekonomickosť výroby a tak sa začali výrobcovia masovo vytrácať.
Ostali iba prázdne obchody. To najhoršie má však Venezuela ešte len pred sebou. Čakajú ju masívne sociálne nepokoje, možno revolúcia a možno občianska vojna.
Pre nás všetkých by mala byť mementom toho, ako dopadne krajina, v ktorej bolo ľuďom sľúbené, že existuje obed zadarmo. Aj keď sme od Venezuely vzdialení tisíce kilometrov, európsky socializmus nemá od toho venezuelského ďaleko.
Ten náš však neskolabuje pod nízkymi cenami ropy, no možno pod migračnou, dlhovou či demografickou krízou.
Bod, v ktorom sa začnú rozdávať istoty ako hlavné politické motto, je bodom začiatku konca každého štátu. Lebo ľudstvo nepotrebuje istoty, potrebuje schopnosť prispôsobiť sa meniacemu sa svetu. A socializmus túto schopnosť ľuďom berie. Nakoniec neostane nič, iba zlyhaný štát.
- autor : Ronald Ižip
- zdroj: quadrilio.com