Základnou charakteristikou finančne nezávislého človeka je, že jeho peniaze pracujú pre neho, výnosy z nich pokrývajú všetky jeho nevyhnutné výdaje, a on/ona si môže so svojim časom nakladať, ako uzná za vhodné.
Základnou charakteristikou človeka, ktorý finančne nezávislý nie je, a ani nikdy nebude, je to, že nemá žiadne peniaze, ktoré by pre neho pracovali. Naopak, on pracuje pre cudzie peniaze.
Zlými finančnými rozhodnutiami odsúdil sám seba na doživotné nútené práce pre iných ľudí.
Typickým chovaním takýchto ľudí sú nákupy na úver.
“Zdravá” zadĺženosť neexistuje
Preto ma veľmi znepokojil článok, ktorý prednedávnom vyšiel v Trende a zaoberá sa vývojom zadĺženia slovenských domácností. Vyplynulo z neho niekoľko zaujímavých faktov:
- zadĺženosť domácností v minulom roku rástla obrovským tempom (druhý najväčší rast v EU)
- splátky úverov dosahujú 50% disponibilných príjmov slovenských domácností
- zaúverovanosť slovenských domácností (v pomere k príjmom) je ešte stále nižšia ako priemer v EU
- NBS, banky a analytici považujú takúto úroveň zadĺženosti za “zdravú”
Tento článok je znepokojivý z viacerých dôvodov:
- Tieto čísla sú v priamom rozpore so srdcervúcimi článkami o tom, akí sú Slováci chudobní. Totiž ak ste chudobný, úver vám nikto nedá. Takže niekto klame – buď prieskumy, ukazujúce na rastúcu chudobu na Slovensku, alebo banky falšujú čísla o výške novoposkytnutých úverov.
- Je to svedectvo o tom, ako slabo vieme (alebo skôr nevieme) ukočírovať svoje životné náklady a svoj životný štýl. Najdôležitejší faktor, ktorý umožňuje takýto rast úverov, je rast disponibilných príjmov (to je zároveň odpoveď na prvú otázku) a pokles úrokových sadzieb (primárne na hypotékach). Ako keby ľuďom na Slovensku nestačilo, že priemerná mzda vzrástla za posledných 5 rokov o vyše 11% a tým pádom si môžu kúpiť o 11% vecí viac. Oni si chcú kúpiť EŠTE viac a tak sa veselo zadlžujú.
- Je to svedectvo o tom, ako slabo vieme manažovať svoje financie. Rast úverov bol spôsobený hlavne hypotékami, čo nie je nevyhnutne zlé. Rýchlo však rastie aj objem spotrebných úverov, ktorých sadzba začína niekde okolo 11% p.a., a to nehovorím o takých fajnovostiach, ako je splátkový predaj. Ak chcete do konca života makať na iných ľudí v mylnom presvedčení, že nákupy na úver zvyšujú vašu životnú úroveň, je to, samozrejme, vaša voľba. A kto som ja, aby som vás presviedčal o niečom inom? Ak ale chcete niekedy dosiahnuť finančnú nezávislosť a slobodu, musíte to robiť inak.
- NBS, banky, analytici aj autori článku svorne tvrdia, že takáto úroveň zadľženosti je ešte “zdravá”. Vzhľadom na to, že slovo “zdravá” vo všeobecnosti označuje niečo, čo je pozitívne, dobré, želateľné a treba toho čo najviac (napr. zdravá životospráva, zdravé sebavedomie), takéto označenie zadĺženosti je veľmi nebezpečné. Pretože nepriamo nahovára ľuďom – netrápte sa, je to v pohode, zoberte si ďaľší úver. Je to zdravé. Takto to však funguje iba pri firmách, ktoré si zoberú úver, aby ho zainvestovali do svojho podnikania (alebo do nejakej inej produktívnej investície), ktoré im prináša väčší výnos, ako je úroková sadzba úveru. A navyše, zaplatený úrok je daňovo uznateľný náklad. Bežný ľudia nemajú žiadne produktívne investície, do ktorých investujú – požičané peniaze jednoducho minú, prejedia, prehajdákajú. Toto nie je zdravé. Toto je choré.
Prečo je spotrebný úver nebezpečný
Je to veľmi jednoduché – na úver ľudia primárne nakupujú veci, ktoré by si inak nemohli dovoliť. To samo o sebe je veľmi zlé pre ich finančnú budúcnosť.
Navyše – nákupom čohokoľvek na úver nakupujú danú vec alebo službu drahšie, než keby si ju kúpili v hotovosti (treba zaplatiť úrok, príp. poplatky súvisiace s úverom).
Takýto spotrebný tovar tiež rýchlo stráca hodnotu, takže aj keby ho niekedy chceli predať, získajú zaň len zlomok ceny, ktorú zaplatili, alebo často aj vôbec nič. Čiže trojitý smrteľný úder pre ich financie.
Okrem toho – vzhľadom na to, že veľkú časť svojho príjmu musia následne použiť na splátky úverov (mnohé finančné inštitúcie považujú zadĺženosť, pri ktorej splátky pohltia 50-60% disponibilného príjmu, za stále “zdravú”), nezostáva priestor na sporenie a investovanie.
Preto používanie úverov na nákup spotrebných vecí spôsobí, že :
- ľudia, ktorí na tom nie sú finančne veľmi dobre, budú chudobnejší a chudobnejší
- ľudia, ktorí na tom sú finančne veľmi dobre, sa nikdy nestanú finančne nezávislými, alebo nebodaj bohatými
No dobre, poviete si, ale prečo sú potom úvery také populárne? Státisíce ľudí, ktorí si takéto úvery berú, sa predsa nemôžu mýliť!
Na to odpoviem protiotázkou, ktorú úspešne používali naši rodičia, ich rodičia, atď.: Keď Fero skočí do studne, skočíš aj ty?!? Státisíce ľudí sa môžu mýliť a aj sa mýlia.
Popularita úverov má tri základné príčiny:
- Marketing predajcov, ktorí nás úspešne presviedčajú, že kúpou ich tovarov sa náš život stane lepší, krajší, znesiteľnejší
- Marketing poskytovateľov úverov, ktorí nás úspešne presviedčajú, že vďaka ich produktom môžeme mať čokoľvek si zmyslíme a to hneď teraz (alebo do 24 hodín).
- Prudko rastúca netrpezlivosť a potreba ukojiť všetky naše túžby hneď, teraz, okamžite.
Ak chcete niekedy dosiahnuť finančú nezávislosť, musíte sa spotrebným úverom akéhokoľvek druhu (bezúčelový úver, nesplatený zostatok na kreditnej karte, splátkový predaj, leasing) vyhýbať ako čert krížu. Jediný akceptovateľný druh úveru je hypotéka, ktorú použijete na nákup rozumnej nehnuteľnosti.
Možno som staromódny, ale niektoré veci sa skrátka nemenia. Už Benjamin Franklin hovoril: “Radšej ísť spať hladný, ako sa zobudiť zadĺžený”. Nákup spotrebných tovarov na dlh zabíja akúkoľvek vašu šancu dosiahnuť finančnú nezávislosť a slobodu, pretože:
- na úver nakupujete všetko výrazne drahšie ako v hotovosti, a preto
- na splátky úverov miniete veľkú časť vášho príjmu, a preto
- nemáte z čoho sporiť a investovať, a preto
- nevytvárate kapitál, ktorý zabezpečí vašu finančnú budúcnosť, a preto
- z vašej práce nebohatnete vy, ale tí, ktorí vám úver poskytli
*článok bol publikovaný na 1. septembra 2015
AK SA TI ČLÁNOK PÁČIL, ZDIEĽAJ HO S PRIATEĽMI ?
- Autor: Vladimír Jurík
- Zdroj: www.peniazesucas.sk *článok bol publikovaný 1. septembra 2015