Všetci moji študenti vyhladovali na smrť. Opäť. Toto sa naučili: dnešná štedrosť je spôsob šetrenia na zajtra. Stali sa obeťami stroskotania lietadla na opustenom ostrove. Vedeli, že tam budú uväznení dlhé mesiace a ich jedinou potravou bude veľká, ale ťažko dolapiteľná ryba v mori. Keď jeden z mojich študentov dokázal rybu chytiť, zjedol z nej najviac ako mohol, a zvyšok si skryl pod kamene vedľa pláže. Ostatní študenti, menej úspešní rybári, vyhladovali na smrť takmer okamžite.
Spočiatku úspešný rybár sa ocitol na ostrove sám. Bez chladničky mu ním ukryté jedlo rýchlo zhnilo. A keď sa znova odvážil niečo uloviť, mal smolu a popŕhlila ho smrtiaca medúza. Kedže sa nemal kto o neho postarať, zahynul tiež.
Každý rok hrám túto hru so svojimi študentmi. Stoly, reprezentujúce ostrov, usporiadame do veľkého štvorca, centy nám slúžia ako rýchlo sa kaziace rybie filety a kocky náhodne predpovedajú úspech alebo neúspech rybárov. (Ak sa študent rozhodne, že nebude rybárčiť, nemá šancu chytiť rybu, no zároveň ani neriskuje popŕhlenie jedovatou medúzou).
„Primitívny komunizmus“
Hrávame túto hru pri analýze slávnej štúdie o kultúre lovcov a zberačov – Ju/’hoansi. Pred koloniálnymi zásahmi 20. storočia, väčšina Ju/’hoansi žili v malých kočovných skupinách v púšti Kalahari, muži lovili lukmi a šípmi, ženy zbierali orechy, bobule a korienky vykopávali palicami a nosnými šerpami.
Každý rok počas diskusií, ktoré nasledujú po krátkom čítaní o tejto kultúre, moji študenti poznamenávajú s úžasom, že zakaždým, keď Ju/’Hoan muž alebo žena nájde jedlo, štedro ho zdieľa s komunitou.
Toto správanie sa zdá byť dôležitým dôvodom na to, prečo Richard B. Lee, najprominentnejší antropológ, opisuje kultúru Ju/’hoansi ako „primitívny komunizmus“ v marxistickom zmysle. A tak isto mnohí z mojich študentov majú tie isté myšlienky o tom, ako Ju/’hoansi zdieľajú dobrovoľne svoje jedlo medzi sebou, pretože sú nejakým spôsobom dobročinnejší, prirodzenejší alebo morálnejší ako my.
Niekedy študent poznamená: „To je ako socializmus, že?“ Tak som si chcel zahrať túto malú hru hladovania, aby som vyviedol svojich študentov z omylu romantických predstáv o ušľachtilých komunistických divochoch v africkej púšti.
Vždy sa pýtam, že čo by sa stalo, keby sa banda chamtivých a sebeckých ľudí ako my ocitla v rovnakej ekonomickej situácii akej čelí Ju/’hoansi?
Ekonomické obmedzenia kočovného života
Kočovní hľadači potravy ako Ju/’hoansi majú neistý príjem jedla, ktoré musia hľadať deň čo deň, z týždňa na týždeň. Väčšinou sú to majstrovskí stopári a zberači. Ale bez ohľadu na to, aký zdatný ste, keď sa usilujete dostať žirafu lukom a šípom počas behu, tá niekedy jednoducho ujde.
Okrem toho, pre kočovných hľadačov potravy je ťažké uchovávať potraviny alebo iné formy materiálneho bohatstva.
V skutočnosti Ju/’hoansi majú ešte menší sklon skladovať jedlo než mnoho iných kočovných lovcov a zberačov. Možno vedia, že aj keď môžu sušiť mäso počas niekoľkých mesiacov, náhla silná búrka môže zničiť všetky ich zásoby.
A pretože počas roka neustále cestujú k novým riečným korytám a potravinovým zdrojom, ako hovorí Lee, „bolo by číre bláznovstvo nahromadiť viac statkov, než dokážu uniesť, keď sa skupina hýbe.“
Takže, ak by sme sa opýtali Ju/’Hoan muža ráno, že čo bude jesť večer, úprimne by odpovedal: „Neviem, ešte som to nechytil.“
Kultúrne dedičstvo a ľudské prežitie
Každý rok sa počas tejto hry stanú tieto dve veci:
1. Úspešní rybári imitujú Ju/’hoansi. Rozdávajú nadbytok svojho jedla dobrovoľne, začínajúc svojimi priateľmi alebo najbližšími susedmi pri hracom stole.
2. Študenti sa hromadne vyhladujú na smrť.
Moji študenti majú tendenciu ísť do hry s idealistickým pohľadom na Ju/’hoansi ako nezištných a altruistických ľudí. Majú tendenciu hru ukončiť uvedomujúc si, že aj keby boli tí najchamtivejsí, najsebeckejší nomádski lovci a zberači na svete, ich najlepším činom by aj tak bolo zdielať jedlo so svojimi susedmi.
Kedže nomádski hľadači potravy majú ťažkosti s uschovaním fyzického kapitálu, hlavne jedla, ich reakciou od kultúry ku kultúre je jeho premena na ľudský kapitál tým, že ho zdieľajú so svojim priateľmi, príbuznými a susedmi. Rovnako ako moji študenti, Ju / ‘hoansi muži a ženy sú v pokušení hromadiť svoje vlastné bohatstvo.
V skutočnosti, starší z radov Ju / ‘hoansi často nariekajú, že veľkoryso rozdávali celý život a teraz by si radi nechali aj niečo pre seba. Ale Ju/’hoansi majú tiež masívny súbor výmenných rituálov, konverzačných návykov, a dokonca aj žarty, ktoré používajú na posilnenie vlastnej trpezlivosti a mierumilovné presvedčenie „prospechárov“.
Tieto spôsoby správania predstavujú tisícročné dedičstvo spontánneho poriadku kultúrneho vývoja v súlade s ekonomickými podmienkami, v ktorých sa krátkodobá chamtivosť rovná hlúposti.
Čo robí Ju/’hoansi nesebeckou, alebo komunistickou, alebo morálne nad nami nadradenou, je ich prastará kultúrna adaptácia na skutočnosť, že pre každého jednotlivca v ich situácii, je najlepšou stratégiou do budúcnosti rozsiahle delenie sa s ostatnými v súčasnosti.
Kultúra a trhy
Vo veľmi rozdielnych ekonomických a technologických podmienkach industrializovaného Západu, máme svoje vlastné nepriame metódy, ktorými sú naše sebecké túžby vedené k spoločenskej prosperite. Na trhu urobí každý z nás to najlepšie pre svoju budúcnosť, ak bude pomáhať ostatným cudzincom cez dobrovoľnú výmenu za trhovú cenu.
Fungoval by tento istý systém aj pre lovcov a zberačov? Ak by sa skupina Ju/’hoansi v 19. storočí vybavená palicami na kopanie, lukmi a šípmi pokúsila o etiku moderného „sebeckého“ trhu, mnohí z nich by umreli hladom skôr, než by poznali svoj omyl a začali by znovu pretvárať kultúru vhodnejšiu pre ich ekologické a technologické možnosti.
- prečítajte si: Afrika rastie vďaka kapitalizmu
Čo však funguje pre Ju/’hoansi, môže byť devastačné pre nás. Ak by sme sa v dnešnej trhovej spoločnosti, zloženej z prevažne vzájomne sa nepoznajúcich ľudí, pokúšali praktizovať etiku rozmarného zdieľania a falošnej skromnosti – alebo ešte horšie, násilne presadzovali takúto politiku prostredníctvom vládnych politík – doviedli by sme celú našu spoločnosť do biedy a chaosu.
Ekonomická stratégia Ju/’hoansi funguje iba pre ľudí v Ju/’hoansi situácii. Naše bohatstvo a náš spoločenský poriadok je založený na úsporách a investíciách – a na využívaní našich zdrojov v prospech cudzincov vďaka trhovej výmene.
- Originál článku bol zverejnený na FEE – Foundation for economic education.
- Preklad: Natália Hlaváčová
- Zdroj: INESS