Len samotná grécka drachma klesla voči marke od pádu Brettonwoodskeho systému v roku 1971 do prijatia eura v roku 2001 o 95 percent, pričom v samotných 90. rokoch minulého storočia to bolo o 45 percent.

Od augusta 1971 kleslo voči mene Nemecka portugalské escudo o 93 percent, talianska líra o 82 percent, španielska peseta o 76 percent a napríklad írska libra o 70 percent! Dokonca aj francúzsky frank stratil zhruba 50 percent.

Eurozóna, ktorá vznikla v roku 1999, tak bola zložená vlastne zo sériových devalvovačov, čo nepredznamenávalo nič dobré.

Meny slabli, aby krajiny obnovili svoju konkurencieschopnosť, keďže mzdy v nich rástli rýchlejšie ako produktivita práce a jednotkové náklady stúpali v relatívnom porovnaní s Nemeckom.

V spoločnej menovej únii to už nebolo možné. Nebol by v tom problém, ak by tieto krajiny pracovali na obnove konkurencieschopnosti prostredníctvom vytvárania prostredia, ktoré zlepšuje podnikateľské prostredie, a teda aj produktivitu práce, a kde by rast miezd bol maximálne na úrovni rastu produktivity práce. To sa však z rôznych politických dôvodov kupovania si voličov a rozširovania sociálnych štátov nedialo.

Reálny efektívny výmenný kurz väčšiny členských krajín eurozóny preto voči Nemecku rástol. Negatívne dôsledky tohto vývoja sa začali prejavovať najmä po krízových časoch po roku 2008, keď väčšina krajín stále nebola schopná prijať dostatočné opatrenia na obnovu konkurencieschopnosti vrátane výrazného poklesu platov. Výnimka bola azda iba v podobe Írska.

Výsledkom tohto vývoja bola ekonomická stagnácia či v lepšom prípade málokrvný rast a vysoká nezamestnanosť, čo nedokáže vyriešiť ani extrémne uvoľnená menová politika Európskej centrálnej banky.

Apropo, pri pohľade na samotný rast HDP je fascinujúce a zarážajúce zároveň, že za tri dekády pred prijatím eura boli po prepočte na nemeckú marku v permanentnej recesii ekonomiky väčšiny budúcich členov eurozóny, a to dokonca vrátane Francúzska (pochopiteľne, s výnimkou samotného Nemecka).

Zmenilo sa to až tesne pred prijatím eura v druhej polovici 90. rokov, čo však išlo predovšetkým na vrub výrazného rastu zadlženia ekonomických subjektov pri poklese úrokov, keď boli maskované základné problémy neschopnosti konkurencie budúcich krajín eurozóny. Vstupom do menovej únie pokračoval trend lacnejšieho požičiavania si a rastu zadlženia členských ekonomík.

Výsledkom toho bolo, že na rozdiel od predchádzajúcich troch dekád tieto rástli v eurovom vyjadrení, a to dokonca rýchlejšie ako nemecká. Je teda jasné, že ak by euro neprijali, s najväčšou pravdepodobnosťou by pokračovali v trende markovej recesie.

Na prvý pohľad sa tak môže zdať, že im euro pomohlo. V skutočnosti bol ich rast umelo inflahovaný lacným dlhom, ktorý umožnilo práve euro, a rast bohatstva bol umelo vytvorený. Išlo o dvojsečný meč, ktorý začal spôsobovať ekonomickú nerovnováhu.

Táto nerovnováha sa okrem následného spomalenie rastu pretavila aj do vysokej nezamestnanosti. Riešenie je pritom z ekonomického pohľadu jednoduché, z politického však extrémne náročné, a ako sa ukazuje, zatiaľ vo väčšine krajín nerealizovateľné.

Pri nemožnosti oslabenia kurzu, keďže všetky krajiny majú spoločnú menu, a teda externej devalvácie, je možná len interná devalvácia cez pokles jednotkových nákladov práce, čo možno realizovať zlepšením produktivity, no reformné úsilie je slabé, a poklesom miezd, ktoré sú rigidné smerom nadol.

Nie je prekvapujúce, že pri vysokej nezamestnanosti špeciálne mladých ľudí, aká nemá vo väčšine periférnych krajín eurozóny po II. svetovej vojne obdobu, sa do popredia dostávajú extrémistické a populistické politické sily, ktoré neprinášajú reálne riešenia problémov. Je pritom jasné, že so súčasným status quo eurozóna neprežije a treba jej adresovať veľkú politickú odpoveď.

Je otázne, či je riešením užšia integrácia smerujúca k politickej a fiškálnej únii, kde za svojho brata Nemec nepovažuje Gréka a ani Viedenčan Bratislavčana, hoci sú tieto mestá vzdialené len 60 kilometrov. Na rozdiel od obyvateľov Los Angeles a New Yorku, ktoré sú od seba vzdialené tisícky míľ.